1800

V roku 1800 prichádza do farnosti Torysa kňaz Ján Kováč (Ioannes Kovac). Vystriedal tak svojho predchodcu Imricha Mušinského, ktorý pôsobil v Toryse dva roky. Ján Kováč bol v poradí tretím trvale bývajúcim farárom v obci Torysa.

1804

12. marec (pondelok)

V pondelok 12. marca 1804 sa narodil Jozef Greš. Mená jeho rodičov nie sú známe. Jozef sa narodil v obci Torysa (lat. Tarcza).^[1]

1813

24. august (utorok)

Pri katastrofálnej povodni v noci z 24. na 25. augusta 1813 bol starý kostol úplne zničený. Pri mohutnom nápore vôd sa zrútila veža a postupne celý kostol.^[12]

Prepis z kroniky obce Torysa opisujúce udalosti obce Torysa z roku 1813 ^[13]

Oznámenie písal Ján Sztazsnik správca hospodárstva pánu grófovi Sztáraymu v Starom a tiež upovedomil o tom pánskeho úradníka bývajúceho v Prešove, lebo nevedel kde sa zdržujú jeho Páni. /Pánom bol gróf Szirmay, ktorý sa aj v Strážskom /Ormezo/ zdržiaval./

So slzami v očiach musím opísať to nešťastie, ktoré postihlo naše okolie zvlášte obec Torysu. Stalo sa to medzi 24-25. augustom. Okrem stale trvajúceho dážda privlastňujem množstvo vody tiež aj zemetraseniu, ktoré aj v Toryse bývajúci pán Desseffi spozoroval, následkom ktorého sa pramene otvorily. Pán farár a tiež aj viacerí ľudia u mňa boli na straži. Ja som stále chodil s lampášom, lebo bola strašná tma a dážď sa stale lial. Keď som videl, že vrby ktore boly okolo kostola všetké zmizly, vratil som sa do bytu a bojazlive i s hrozou oznamil som pánu farárovi, že už sa bliži svalenie sa kostola. Na to pán farár odbehol do kostola a preniesol z kostola sväté nádoby do kaštieľa. Sotva vyšiel p. farar z kostola už a aj predňa časť kostola na ktorej bol organ spolu s väžou, s ohromnym rachotom zrútil a vtedy tu vodu ktora sa ohromnou silou valila smerom k mojmu bytu, obrátilo na pravo, ale ani ten zrútený kostolný mur nemohol zachranit kostol pred povodňou, lebo za úsvitu sotva polovica kostola ešte stala. Vtedy voda s takou silou sa vrutila do krypty a s takou silou vybuchla cez male okienka, že so sebou vyniesla mrtvoly tam pochovaného Pánstva a tiež aj viacerých tam pochovaných farárov. Mrtvé telo stareho grofa spolu s rakvou a telo grofky bez rakvy nahé našli u džačovského mlyna. Prve umiestnili v kostole džačovskom a druhé do stodoly džačonskej krčmi. Ja som videl obidve. Mrtvoly bolo treba 29. augusta pochovať do michaľanskej hrobky, lebo tam ich odniesli, ? možno že sa to stalo na rozkaz veľkomožného p Plenipotenciára Samuela Necznera. Že ako tam bolý pochované, to sa dozviem od správcu majetku Durčáka, s ktorým som sa od vtedy neshovaral. Telo grofa pozostavalo už len z kosti, ale grofkiné telo, obzvlašte ruky boly ešte tak zachovale, ako keby len včera boly bývaly pochované, na nohách ale holenné kosti chybovaly, zaiste sa odtrhly niekde medzi vrbami. Po ostatních mrtvolách niet žiadnej stopy, len tu a tam bolo vidno niektore čiastky truhiel. Keď strašná povodeň zrucala kostol obrátila sa proti kaštieľu a najpr odtrhla Oratorium. Keď som to všetko videl vošiel som do kaštieľa a začal som spolu s panskymi ľudmi prenašať nabytok z izieb do jedalne, lebo si myslel, že tam bude v najvätšej istote, ale keď izba za izbou sa plnila vodou /bol to žalostný pohľad/ začal som nábytok snášať do liehovaru, ale hodiny, obrazy, zrkadlá, stoličky, kanapy už odniesla voda len málo veci už som mohol zachrániť. Večer už nebolo možné približit sa ku kaštieľu a opol noci zvalil sa s veľkým rachotom. Potom prúd vody obrátil sa proti sypárni a proti pivnici az tejto začali sme vynášať vyššie 80 sudov vína a pálenky do stodoly, tak isto aj zbožie zo sypárne. Potom sme spozorovali že voda obracia sa proci liehovaru, nato sme uviazali na povrazy a na reťazi stromy, brvná a podobné a takto pokúšali sme sa sazstaviť vodu, ale to nič nepomáhalo. Vtedy zase som dal poprenášať veci z kaštieľa a liehovarske nadoby do stodoly, načo som od zimy, dažďa, blata a zármutku skoro umrel. Ale to by ešte nebolo nič bývalo, len keby boly neporušené zostaly pamiatki zo starych dob. slávny a pevný kaštieľ a nádherný kostol. Teraz už nieto žiadnej stopy po nich, všetko je spustošené v piesku a bahne pochované a keď som sa nemilil voda teras už prtieka na tom mieste kde predtym stal kostol. O Bože, jak je tu všecko znivočené a mojho grofa jaká škoda zastihla. Sotva jedna tretina z lúk "Rybniky" a na týchto lúkach postavené stodoli, ktoré boli napelnené najlepšim senom, odniesla voda. "Rybnik-Kvakov" z najlepšim a viberným jačmeňom bol zasiati. Aj tento voda celkom zalala a len piesok zanechala za sebou. Na koniec keď už čiastka od strany kaštiela a cesti a tiež i brána sa zvalily, vtedy voda silne sa vrútila proti mojmu bývaniu, ktoré na šťastie moje pre ? žena bola už vyprazdnila. Dom sice zostal neporušeni, ale voda pomyla steny, takže vznikli na nich veliké trhliny že nebude možno v ňom bývať, preto prestahoval som sa do solnice, ktorá je trošku istejššia, ale i tu sa bojim, lebo len keď trošku viacej vodi ešte pride, vtedy aj táto a dom hospodárskeho správcu sa zvali. Tu bude zase nová práca zatarasit okná aj dvere. Veľkomožný pan Ladislav Dessffi následkom dažďov utrpel len menšiu škodu, tak isto aj pán farár. Povodeň smietla kaštieľ, kostol a od kostola ležiacu časť /Trect/ až po bránu, ba aj samu bránu spolu s prádelňou a tie ž aj veľkú čast takzvanej kvetinovej záhrady a tiež aj väčšinu "Rybnika" sipareň, pivnicou, moje bidlisko a solnicu len podmyla. Vonku v dedine odniesla voda 32 domy spolu so stodolami a stajňami, 11. mužov a žien sa utopilo, hatc a zariadenie mlina pokazila a mlyny celkom zničila. V Brezovici zrutilo sa viac než 40 domov. Medzi tymi to so zemou bola srovnaná aj kuria veľkomožného pána Andreja Berzeviczyho spolu s celkom novými budovami. Nasledkom čoho utracil svoj cely majetok a na mieste byvalej kurie preteká teras voda. Veľkomožný pán Leopold a žudovít Berzeviczy a eštek jakási vdova, ktorej meno mi neprichádza teraz na um, utracili svoje domi a majetky. Dnes v Brezovici zhorela sipáreň jedného rolnika, škoda je 400. zl /frt/. Ked som išiel smerom ku brezovici cez pánske Toryske lúky, zvané "Kvako" našiel som tam mrtvolu chlapca, dve zdochnute kravy, jedného vola a veliku kopu dreva, lebo mnoho domov zrutilosa v Blažove a ešte viacej v Štelbachu. Jako počuvam, Nižné-Repaše sú celkom zničené. Cez Sabinov toľko vody pretekalo, že zanechané bahno celkom zastavilo premávku. Pivnice a byvania občanov sú preplnené bahnom. V kostole sa zvalila krypta a tiež oltáre sa zrutily. Boja sa že aj kostol sa snad zruti. Pod Dubravou povodeň odnesla novú a starú cestu po ktorej sa chodilo zo Šariša do Prešova. Na Spiši Hornád narobil strašné škody. V Spisskom Podhradi voda odniesla asi 40. domov a v Spišskich Vlachoch celu ulicu. Aj Poprad narobil veľké škody znivočil viac kostolov a fár. Odniesol rolnicke domi a na rozsiahlich poliach siatyni celkom znivočil. Sama rieka na viacerých miestach opustila staré koryto a urobila si nové. Toto su tie strašné udalosti a následky poslednej velkej povodne. Neviem veru, či moji Páni vedia o tom niečo, lebo teras sú odtiaľto daleko.

Ináč som s poniženou úctou :
Torysa 4. september 1813
Joannes Sztrazsnik v.r.

Prepis z pamätnej miestnosti obce Torysa ^[14]

SPUSTOŠENIE OBCE TORYSA, KOSTOLA A KAŠTIEĽA POVODŇOU r. 1813

Rieka Torysa sa v histórii rozvodnila mnohokrát. Príčinou veľkých škôd, ktoré spôsobila, je jej prudký spád pre výškový rozdiel. (Brezovica je o 45 m vyššie ako Torysa.) Najväčšou katastrófou bola doteraz veľká povodeň po lejakoch, ktoré sužovali Šariš a Spiš a vyvrcholili v dňoch 23. až 25. VIII. 1813. Mohutná Dravčianka prispela vtedy k odkloneniu rieky Torysy vpravo, rovno na stred obce. V poslednú chvíľu vtedajší kňaz odniesol posvätné nádoby. Služobníctvo odnieslo len časť nábytku a obrazov z kaštieľa. Zrútila sa veža so zvonmi, kostol, kaštieľ, liehovar a sýpka. Boli zdevastované rybníky. Voda zničila 32 domov, utopilo sa 11 ľudí. Úplne sa zmenila tvár dediny. Nové koryto divokej rieky zostalo doteraz. Pri ďalšej povodni roku 1846 bol zničený cintorín a kostol "Na koscilku".

1827

Na prelome rokov 1927 a 1928 končí svoje pôsobenie na fare v obci Torysa po dvadsatichsiedmich rokoch Ján Kováč a odovzdáva faru Jánovi Šoltésovi. ^[15]

1829

17. február (pondelok)

V tento deň sa sobášili Jozef Greš ( lat. Josephus Gress) a Mária Belisová (lat. Maria Belis). Svedkovia na svadbe boli Joan Rissko a Joan Gall. Mladú dvojicu sobášil Jozef Slavkaj. ^[2]

1830

V roku 1830 sa narodil Ján Greš (lat. Ioannes Gress). Rok jeho narodenia je zapísaný v sčítacom hárku z roku 1869. Ján je synom Jozefa Greša a Márie rodenej Belis ^[16]

1831

V letných mesiacoch r. 1831 vypukla v stoliciach východného Slovenska cholera. Prenikla k nám z Poľska, kde ju priniesli ruskí vojaci, ktorí tam boli potláčať poľské povstanie. Nemoc sa veľmi rýchlo rozšírila a skosila veľmi veľa ľudí. V Toryse v priebehu niekoľkých dní zomrelo 38 ľudí. Župní lekári boli voči cholere bezmocní a v snahe obmedziť jej šírenie nariadili sypať do studní dezinfekčný prostriedok - chlórové vápno. Okrem toho úrady nariadili ako preventívne opatrenie v každej obci, pre pochovávanie, vykopať niekoľko hrobov, čo pôsobilo na obyvateľstvo veľmi deprimujúco. ^[18]

19. júl (utorok)

V Košiciach vypukli prvé nepokoje v súvislosti s cholerovou epidémiou, ktoré v nasledujúcich dňoch prerástli na masovú rebéliu označovanú ako východoslovenské sedliacke povstanie. Táto najväčšia uhorská sedliacka vzbura v 19.storočí bola spôsobená epidémiou cholery v čase veľkého napätia medzi poddanými a šľachtou v poslednom období feudalizmu na Slovensku. Fáma, že sa panstvo a úrady snažia otráviť pospolitý ľud jedovatým bielym práškom vychádzala z úradného príkazu dezinfikovať všetky zdroje pitnej vody chlórovým vápnom aj s priestormi, kde sa nachádzali chorí. Keďže však dezinfekcia nebola príliš účinná a zomieralo stále viac ľudí, fáma vyvolala obrovský strach a lokálne vzbury sedliakov proti tomuto konaniu. Na konci júla vypukli ďalšie nepokoje v Zemplínskej stolici, ktoré sa masovo šírili do Šariša, na Spiš, do Abova až po Gemer. Hoci išlo o masovú reakciu viac ako 40-tisíc roľníkov zo 150 obcí, neboli nijako organizovaní a nemali zvoleného ani žiadneho spoločného vodcu. Všetko násilie bolo smerované proti zemepánom, stoličným a panským úradníkom, ale aj kňazom, ktorých obviňovali z podávania otrávených hostií. Počas rabovania panských sídiel, majerov a fár bolo zabitých 40 osôb, a ďalší boli mučení aby vyzradili tajomstvo záhadného prášku. Proti vzbúrencom nakoniec zakročilo vojsko, ktoré vzburu potlačilo do konca augusta. Štatariálne súdy odsúdili a popravili 119 povstalcov a vyše 4-tisíc bolo odsúdených na väzenie či fyzické tresty. Počet popravených sedliakov trojnásobne prevýšil počet obetí. ^[50]

1832

Podľa záznamov zosobášených párov vo farskej knihe obce Torysa sa v roku 1832 zosobášili (nečitateľné meno) Papcun a Anna Grešová. Ženích mal v čase svadby 23 rokov a nevesta 21 rokov. Svedkami na svadbe boli Jozef Revický (29 r.) a Mária Izkla (18 r.). Sobášil ich kňaz menom Ján Gall (Joannes Gall). ^[2]

1835

2. február (pondelok)

V roku 1835 sa narodila Barbara Hurtuk (Hurtugh). Rodičia Barbary sú Andreas Hurtuk a Maria Hurtuk rod. Bakass. Narodila sa v obci Oľšov (Ollysó). Barbara bola pokrstená pravdepodobne vtedajším toryským farárom Ondrejom Kováčom, ktorý pôsobil v tejto farnosti. ^[11]

1844

Miestny zemepán Tomáš Szirmay na naliehanie košického biskupa dal v roku 1844 postaviť nový kostol, o čom svedčí latinský nápis na chóre.
Text umiestnený vedľa maľby znázorňujúcej odovzdávanie nového kostola znie : "Nový kostol postavený grófom Thomasom Szirmayom, Z Černeku a Kamenice, postavený aj s pomocou zbožných veriacich. V roku 1921 dal zrekonštruovať a vymaľovať farár Jozef Reiner. ^[20]

1846

Zloba a akási všeobecná nepriazeň pripravili našim predkom aj v nasledujúcich rokoch 1846-1847 trpké a ťažké chvíle. Studené a vytrvalé dažde, krupobitie a záplavy zničili takmer celú úrodu a vyvolali nevídaný hlad a núdzu. ^[21]

1847

22. december (streda)

V Bratislave na zasadnutí uhorského snemu bol prijatý zákon o maďarčine, ktorá sa tak stala aj úradným jazykom v celom Uhorsku. ^[50]

1848

Roku 1848 bolo zrušené poddanstvo. Prestal urbár, panština, roboty a dávky. Zrušenie panských robot a dávok sa vzťahovalo iba na urbariálnych poddaných sedliakov a urbariálnych želiarov. Ostatní tzv. kuriálni, zmluvní nádenníci - želiari pre nedostatok inej možnosti obživy museli ostať pracovať u svojich bývalých zemepánov. Želiar - nádenník dostal od statkára 1/2 jutra pôdy, niekedy i domček a jeden voz konárového dreva a musel za to odpracovať 90-100 dní do roka. Panské majetky zostali nedotknuté a za zrušené poddanské povinnosti dostali zemepáni od štátu vysoké odškodné. Zákon nedoriešil spoločné užívanie lesov a pasienkov. ^[22]

18. marec (sobota)

18. marca 1848 uhorský snem prijal zákon o zrušení poddanstva v Uhorsku, ktorým boli zrušené všetky urbárske povinnosti roľníkov, finančných a naturálnych preddavkov a roboty. Zákonom bola zrušená aj súdna právomoc zemepánov a cirkevný desiatok. Keďže poddanstvo bolo zrušené v čase jarných prác, zemepáni sa snažili oddialiť jeho proklamovanie (verejné vyhlasovanie), čo vyvolávalo vzbury a nepokoje. ^[50]

1849

9. január (utorok)

Ríšskej vláde bol predložený plán rozdelenia Uhorska na národné celky ministrom vnútra Franzom Stadionom. Severná časť Uhorska obývaná Slovákmi bola už od stredoveku známa ako Slovensko alebo Slovenská zem či krajina. Nemecky hovoriaci ho nazývali Slowakei, Slovakia či Windisches Land, maďarsky hovoriaci zasa Tót ország a česky hovoriaci Slovensko alebo Slováky. Presne určené boli vždy iba severné a západné hranice Slovenska, ale južná a východná hranica bola tvorená etnickými skupinami slovensko-maďarskou alebo slovensko-rusínskou. Návrhy a plány na rozlohu Slovenska boli viaceré, ale až v roku 1848 vládna komisia vypracovala plán Slovenského kráľovstva s územím od Bratislavy až po Zemplín.
O definovanie hraníc Slovenska sa v roku 1849 snažil aj evanjelický kňaz Ján Kollár ako poradca viedenskej vlády predložil návrh slovenského kniežatstva. Aj keď ani jeden z mnohých plánov na vytvorenie samostatného Slovenského kráľovstva v monarchii sa nezrealizoval, Slovensko prvýkrát vystupovalo na mape habsburskej monarchie ako pevne ohraničený celok. ^[50]